História
V r. 1987 pri prácach na vojenskom objekte (na vršku Kozák) sa našlo 6 ks poľských mincí Jána Kazimíra z r. 1668.
Po prvýkrát sa obec Rakovec spomína v listine Jágerského biskupa Lamperta z r. 1226 pod názvom RAKOUCH. Pozdejšie sa názov obce menil podľa toho, ku ktorému panstvu obec patrila. Napr. rok:
1329 – Rakouch
1357 – Rachkolch
1405 – Vagykouch
1433 – Rakaucz
1773 – Rakowecz
1927 – Rakovec nad Ondavou
Územie obce patrilo do Zemplínskej župy, okresu Michalovce. Predkovia zemianskej rodiny Rákócziovcov, ktorí tu mali po dlhý čas veľké pozemky si svoje rodové priezvisko zvolili práve podľa názvu obce.
O predkoch Rákócziovcov vieme, že osada Rákócz v župe Zemplín, bola pramajetkom rodu Bogáth – Radván. Spomedzi tu spomínaných členov rodiny a podľa listiny z r. 1328, otec Balazsa Mihály používal prímeno Rákóczi (de Rakolch – Rakovecký), čo znamená, že bol majetiteľom osady Rákócz a pravdepodobne tam aj býval. Od tých čias táto vetva rodu Bogáth – Rádvan používa stále meno Rákóczi. V rodinnej kronike z roku 1357 sa spomína, že Rakovec bol rozkvitajúcou osadou a majiteľom osady bol Istvánfy Dominik.
V spisoch rodu grófov Andrássy z r. 1392 sa dočítame, že pri rozdeľovaní jágerského biskupstva, do ktorého patril aj majetok osady Rákócz, sa podieľali synovia statkárov Morvay Gyapola András, János a Ladislav, ako aj synovia Jakuba, Mikuláš a Peter. Ďalšími významnejšími statkármi v XV. storočí boli rodina Csapi (1463), rodina Gyapoly , rod. Morvay (1415 - 1459). Sl. Vedec Matej Bel vo svojom diele NOTITIA HUNGARYAE novae ... o osade Rakovec píše ako o vlastníctve grófa Žigmunda Barkócziho a Pavla Okoličianského, ktorým patril roľnícky majer RIČEJOV. 
Matej Bel v správe uvádza, že Rakovec ležiaci na svahu má úrodnú pôdu a bohaté pastviny v lesoch. Obyvateľmi tu boli z väčšej časti Slováci. V tom čase sídlili v obci 2 – 3 Maďari, z ktorých, ako píše autor, citujem: „... medzi nimi najprednejší Andrej Rákóczi, ktorý pochádza z tých istých predkov ako knieža tohto mena, najšľachetnejší výhonok rodu. Dosiahol šťastie so svojimi predkami. Tento Rákóczi nedosahuje takú vysokú hodnosť, žije však pokorne a počestne, má v moci časť dediny, druhá časť je odovzdaná do zálohy Szirmayovcom...“. Toto dielo písané po latinsky z roku 1743 nebolo dosiaľ publikované, časť jeho prekladu sa nachádza v Zemplínskom múzeu v Michalovciach.
V tomto diele je spomínaný Juraj Rákóczy, vodca protihabsburského stavovského povstania, ktorý bol sedmohradským kniežaťom známym z Rákócziho povstania, ktoré dostalo po ňom pomenovanie. Tento svojím testamentom, okrem iného prenecháva obec Rakovec svojim deťom. Tieto pozemky vlastnili z rodu Rákócziovcov Juraj, Ľudovít, František, Michal a Andrej. Po smrti Andreja Rákócziho Mária Terézia v r. 1754 darovala časť pozemkov obce Jánovi RHOLYICZANIMU za jeho vojenské služby. Postupne majetky v obci patrili rodinám Szirmayovcom (18. – 19. storočie), rod. Boronkayovej, Szulyovskej a Dereczinyiovej. V 20. stor vlastnili terajšie majetky Wengerszkovci a Žinčakovci. Pri rieke Ondave bola asi v 15. stor. osada nazývaná podľa maď. prameňov Čukohara. Pretože rieka Ondava nebola v tých časoch zregulovaná, osada bola často zaplavovaná a z toho dôvodu sa obyvateľstvo z osady vysťahovalo. Povráva sa, že ľudia z tejto osady sa usadili na druhej strane rieky a založili osadu Božčice. Okrem tejto osady bola ďalšia, ktorá sa nazývala Dubník. Meno vraj dostala podľa dubového hája, ktorý sa tu rozprestieral. Podľa prvého sčítania ľudu v Rakúsko - Uhorsku v roku 1781 za vlády Márie Terézie bolo v obci 26 podd. sedliackych rodín, 6 rodín želiarskych a 6 podželiarskych, urbársku pôdu tvorilo 169 ha. Pri ďalšom sčítaní ľudu v roku 1785 bolo už v obci 74 domov, v ktorých žilo 127 rodín, čo bolo 751 obyvateľov. Z toho: muži: 374, ženy 376. Z mužov bol 1 kňaz a 7 šľachticov. Podľa národnosti bolo v obci v roku 1881 34 Maďarov, 44 Nemcov, 702 Slovákov a 19 občanov nerozpráva. Podľa vierovyznania bolo 590 gr. kat., 135 rím. kat., 20 evanjelikov, 14 kalvínov, 40 židov. Písať a čítať vedelo 242 osôb. Na tie časy to už bola veľká obec. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a rybolovom.
V roku 1866 celá obec vyhorela. Povráva sa, že oheň úmyselne založil istý furman, ktorému ukradli prikrývky na kone. Po tejto katastrofe žilo obyvateľstvo vo veľkej biede. Už v r. 1851 sa v obci spomínajú 3 kaštiele. Jeden patril rodine Boronkayovej, druhý rodine Szirmay a tretí rodine Szulovských. 
Rodina Boronkayová sa však zadĺžila a banka zabavila ich majetok aj s kaštieľom a predala ho Miškovi. Miško ho predal Gruticovi, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s grófom Biordym. Ten ho od neho odkúpil.
V roku 1907 žije v obci 981 obyvateľov, obec má vlastného notára a matriku. Medzi dominanty obce patrí gr. kostol – cerkev, ktorá bola postavená v r. 1760. Druhou dominatnou je kaštiel rodiny Szirmay. Je to barok. – klas. stavba z 2. pol. 18. stor.
Skončenie II. svetovej vojny 30. 11. 1944 pripomína tabuľa na Obecnom úrade. Súčasťou histórie obce je aj pomník SNP od Fr. Patočku z r. 1958 a tvz. Svätý dub, ktorý stojí nad dedinou za Domovom sociálnych služieb.
Pred rokom 1866 bola postavená prvá škola, ktorá však pri požiari v r. 1866 vyhorela.
V roku 1907 bola postavená nová škola. Až do r. 1918 bola vyučovacím jazykom maďarčina. Po tomto roku sa začalo vyučovať slovensky.
Postupne sa priestory školy rozširovali o miestnosti v kaštieľoch a v r. 1964 sa začalo s výstavbou novej školy, ktorú postavili v parku pri kaštieľoch. Vyučovanie v nej začalo v r. 1967.
